Nachádzate sa tu

Kysucké Himaláje 2019

Počas prvého júnového víkendu sa konal už 17. Ročník pochodu s názvom Kysucké Himaláje. Tento dvojdňový náročný prechod zahŕňa prechod 14 vrcholmi, ktoré sa svojou nadmorskou výškou v decimetroch približujú k nadmorskej výške skutočných himalájskych vrcholov. Po rokoch bola obmenená trasa prechodu, prvý deň je náročnejší, druhý deň je zato menej náročný, tým pádom by nemali hroziť neskoré príchody posledných účastníkov, ktoré ešte v nedávnej minulosti končili až okolo 21. hodiny večer. Tak bude reálna šanca sa stretnúť aj s ďalšími účastníkmi prechodu.

Ďalšou novinkou je vlastné značenie na neznačených úsekov trasy. To pozostáva z dvoch začiatočných písmen odvodené z názvu Kysucké Himaláje, v nevyhnutných prípadoch doplnené šípkami. Ak sa v okolí nenachádzali vhodné objekty na umiestnenie značenia, tak poslúžili klasické červeno-biele stužky – „fáborky“.

Štart začína skoro ráno, krátko po 5 hodine v Radoli u pohostinstva U Kultána. Dohromady je nás 25 účastníkov, čo je vzhľadom na náročnosť trasy slušný počet. Po krátkom príhovore, ktorý predniesol náš predseda Ferko Žabka a spoločnej fotografii sme vyrazili zdolávať kilometre a vrcholy Kysuckých Himalájí. Začiatok vedie po hlavnej ceste smerujúcej do Vadičovskej doliny. Pri družstve začíname stúpať najprv mierne, neskôr veľmi strmo na prvý z „himalájskych“ vrcholov, Poľanu. Taká strmina hneď na začiatku nie je ktovie čo. Aspoň sa utešujeme, že žihľava nie je ešte tak vysoká, ako bývala po minulé roky. Hrebeňom Stien pokračujeme na Holý vrch. Počas trasy zažívame krušné chvíle, keď jeden z účastníkov sa pošmykol a spadol práve na najstrmších častiach hrebeňového chodníka. Našťastie mohol pokračovať v chôdzi, odnieslo si to však rameno. Na Holom vrchu dávame oddychovku aj občerstvovačku. Po strmom zostupe neznačenýcm chodníkom sa dostávame do sedla Skríželné. Odtiaľ mierne, neskôr strmo hore zdolávame ďalší z vrcholov, Obelec. Z neho po čerstvo vyznačenej červenej trase pokračujeme smerom na Kykulu. Tam nás čaká predseda Ferko Žabka s druhým Ferkom, Obšívanom. Všetkým nám blahoželajú a spolu s nami pokračujú až do Klubiny, kde máme už stálu občerstvovačku. Po doplnení tekutín pokračujeme stálym stúpaním až na vrchol Jaseň, kde sa navzájom čakáme. Po ňom príjemným chodníkom sa dostávame na Úpratiská, kde niektorí z nás si chceli pozrieť pamätník vojakom padlých počas druhej svetovej vojny. Nakoniec si to rozmysleli a spoločne prechádzame hrebeňovou lesnou cestou cez vrcholy Blažejovec a Kalinov vrch. Pri prístrešku na kóte Surovina sa niektorí z nás odpájajú a pokračujú do Oščadnice ku vlaku, ostatní klesaním smerujeme do centra Oščadnice, kde v penzióne Gajuz dopĺňame tekutiny. Počas stúpania na Javorské sa začínajú prejavovať známky únavy. Viacerí z nás boli preto radi, keď sme zbadali štýlový smerovník na vrchu Javorského. Tam sne počkali ostatných, spravili niekoľko zaujímavých vrcholových fotografií, z ktorých sa dala vyčítať únava po celom dni. Hrebeňovým chodníkom míňame druhý vrchol, Javorského a už len miernym klesaním sa napájame na asfaltovú cestu, ktorou budeme klesať až do Oščadnice, k penziónu Drevorubač, kde je cieľ prvého dňa putovania. Snaha skrátiť si cestu mimo asfaltku dopadla tak, že sme podliezali plot v ovčinci a nakoniec sme nič neušetrili. Niektorí z nás si našli aj nechcených návštevníkov – kliešťov. V penzióne nás už netrpezlivo očakával obsluhujúci personál, manželia Lapihúskovci. Guláš, prípadne pečená klobáska padla vhod.  Niektorí odchádzajú nocovať domov, ostatní nocujú v penzióne.

Na druhý deň sa presúvame vlakom do Čadce, kde na nás čakajú niekoľkí parťáci z predošlého dňa. Čaká nás nepríjemné stúpanie asfaltkou až na Briavu. Pôvodná trasa výstupu bola vzhľadom na prebiehajúcu ťažbu dreva mierne pozmenená – od kríža sa ide lesnou cestou až a vrchol a vracia sa tou istou cestou späť. Počasie je poloblačné, vyše 25 stupňov nad nulou. Z vrcholu Briavy pokračujeme krajinársky zaujímavým úsekom až na Vojtov vrch. Tam zároveň dopĺňame zásoby vody. Prekonávame Chotárny kopec, po výruboch sa z neho otvorili pohľady do širokého okolia. Marťákovský kopec s rozhľadňou vynechávame a miernym stúpaním lúčnym hrebeňom dosahujeme Vrchrieku nad Petránkami. Odtiaľ príjemným a krajinársky zaujímavým terénom sa dostávame na Jakubovský vrch, najvyšší bol zo 14 vrcholov Kysuckých Himalájí. Aj z tohto vrchu sa otvorili výhľady po nedávnych výruboch. Pokračovaním po modrej značke a neznačenom úseku prevažne zalesneným terénom sa dostávame na Žiar. Tam sa zapisujeme do vrcholovej knihy. Klesáme do Nesluše, hotel Les je bohužiaľ zatvorený. Neostáva nám nič, len stúpať na posledný vrchol Kysuckých Himalájí, Jastrabie. Tu nastáva vzhľadom na pokročilú únavu najväčší rozptyl účastníkov. Počkáme sa v osade Mičekovci, kde nám miestna pani ponúka vodu priamo zo studne, za čo sme jej veľmi vďační. Na vrchol je to už na skok. Vedie naň znovu miestne značenie. Tam už dávame posledný oddych a klesaním mierne zvlneným terénom s výhľadmi predovšetkým na Malú Fatru schádzame cez Majtánky a Neslušu až do cieľa, Suľkovskej pivárne. Prvá skupinka prišla okolo 18. hodiny, ďalšia o polhodinu neskôr. Tam na nás čaká okrem niekoľkých podporovateľov Ferko Žabka. Po krátkom oddychu nastáva okamih odovzdávania účastníckych diplomov za prechod Kysuckými Himalájami. Postupne sa lúčime a plní dojmov z celého prechodu odchádzame odpočívať domov.

Počas tohto ročníka sme vyskúšali viacero noviniek. Dlhšia trasa v prvý deň dala zabrať, zato druhý deň bol o poznanie ľahší. Vyznačiť neznačené úseky vlastným značením sa takisto osvedčilo. Hlavne vzhľadom k tomu, že sa tejto akcie zúčastňujú aj novší účastníci, ktorí by mali problém zorientovať sa po neznačených úsekoch. Navyše toto značenie supluje nedostatok sprievodcov na tejto trase. Ešte doladiť úsek zo sedla pod Ľadonhorou a značenie bude kompletné. Za úvahu stojí označiť niektoré vrcholy jednoduchou tabuľkou s názvom., aby sa vedelo, že sa jedná o vrchol kysuckých Himalájí. Pevne dúfame, že sa to podarí a ďalší ročník bude zase o niečo obohatený.

                                                                                                                  Dušan Šrenkel, sprievodca