Nachádzate sa tu

Ortler - Cevedale - Adamello

Veľa som počula z rozprávania turistov o „Petrincových“ akciách. Naháňali mi hrôzu z vojenskej disciplíny. No aj napriek tomu som obdivovala jeho širokú a pestrú paletu ponúk zahraničných vysokohorských ciest s maximálnym využitím vzácneho dovolenkového času. Keď ma „lámali“ moji kysuckí kamaráti na čele s Jankom Cenigom ísť do Alp, nezaváhala som. Na vlastnej koži som si chcela odskúšať Marošove organizačné schopnosti, pripravenosť naplánovaného programu i ľudské vlastnosti. A tak som sa so svojim synom Palkom, Jeníkom a malým Jakubom Doležalom, Janom Krchnavým a Martuškou Prochádzkovou prihlásila na akciu do talianskych Alp ORTLER – CEVEDALE – ADAMELLO
O prvé dotyky s horami počas nášho druhého dňa cesty sme sa pokúsili aklimatizačným výstupom v Lechtárskych Alpách na najvyšší strmý vrchol PARSEIER SPITZE (3036 m), ktorý je zároveň aj najvyšším vrcholom Severných vápencových Alp. Z Grinsu sme vyrazili do hôr zavčasu ráno po noci strávenej v autobuse. Po troch hodinách bezproblémového výstupu sme pred nami zbadali navracajúcich sa turistov z Oravy, ktorí vzdali ďalší postup pre padanie skál. Tak sme zmenili smer krížom vpravo cez strmý šmykľavý blatistý, neskôr suťový terén na nižší vrchol Gatschopf (2945 m). Pri vrcholovom kríži sme urobili zopár dokumentačných záberov. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili a občerstvili pri horskej chate Ausgburger Hütte (2289 m). Do Grinsu sme sa vrátili podľa plánu a pokračovali sme v našom zájazde z Rakúska do Talianska.
 Pre prípadných záujemcov, ktorí by chceli navštíviť tento prekrásny horský kút, prikladám v závere článku mapku ( výstup z obce Grins). 
Okolo 18 hod. sme zaparkovali náš autobus na konci cesty v údolí Solda (1900 m) vo Východných Alpách. Cieľ zajtrajšieho dňa bol jasný – majestátny Ortler ( 3905 m). Za bývalého Rakúsko-Uhorska to bol najvyšší vrchol tohto zoskupenia štátov. Zvečerievalo sa a dážď visel na vlásku. Rýchlo sme sa zbalili. Plne naložení a vybavení na bivak sme smerovali ku chate Tabaretta (2550 m). Po 2 hodinách chôdze sme dorazili na miesto. Len tak - tak sme stihli postaviť stany a spustil sa poriadny lejak. Najväčší problém sme mali s pitnou vodou. Chatár na chate nebol k nám vľúdny a smädným pútnikom nechcel načapovať z vodovodnej točky tejto vzácnej tekutiny. Išlo mu pravdaže o biznis. Našťastie v noci, keď všetci v chate spali a my v stanoch nie, cez nezamknuté dvere sa dalo vkĺznuť do kuchyne a nabrať si dostatočné množstvo vody na celý náročný deň. 
Podaktorí sme vstávali niečo po tretej. Mokré stany sme nechali rozprestreté na pôvodnom mieste. Ranný východ slnka nám umožnil cestou hore urobiť zopár pekných záberov. Pri chate Payer (3020 m) sa počasie začalo meniť. Zbadali sme šnúru turistov, ktorí sa približovali ku chate smerom od Ortleru. Hodiny ukazovali čas 7.10 hod. Padali otázky typu: „Žeby to mali už za sebou?“ „O ktorej museli vstávať na Payerke, keď idú už dole?“ Odpoveď nebola potešujúca. Museli sa vrátiť pre nepriaznivé poveternostné podmienky a technické problémy. Chvíľu sme váhali, či pokračovať, nie však dlho. „Ideme“, ktosi z našich zvolal. Rozdelili sme sa na viacero menších skupín. Cesta bola rozmanitá, adrenalínová a zaujímavá. Liezli sme po skalách s lanami i bez nich, zažili sme padanie skál, na ľadovci sa nám roztvárali ozrutné trhliny. Jakub poriadne vytreštil oči, keď spadol do menšej trhliny. Ľubke sa pokazila na ľadovci „mačka“. Nebolo nám všetko jedno, keď sme museli zlaňovať v daždi s krátkymi lanami. Bol to veľmi náročný výstup i zostup s príchuťou všetkého, čo patrí k vysokohorskej turistike, kde bolo treba často zvažovať každý krok. Niektorí to vzdali už pri prvých technických problémoch a ostatní sme sa dostali na vrchol okolo 14. hodiny. Túra trvala aj s blúdením v nočnom daždi cca 19 hod. 
   Ku chate Payer sme dorazili v podvečer poriadne dehydrovaní a premrznutí. Občerstvili sme sa horúcim čajom a ponáhľali sme sa k stanom, ktoré sme nechali pri Tabarette Hütte. Rýchlo sme ich zbalili a poďme ho dole. Čo čert nechcel, spustil sa poriadny lejak. Až pred polnocou sme celý premočení dorazili k autobusu. Podarilo sa nám našťastie nájsť aj v takomto nečase miesto na bivak. Aké bolo ráno naše prekvapenie, keď nás ráno zobudili bučiace kravy a okolo nás - samé lajno ... Tomu sa hovorí mať šťastie! 
Na tento deň, v poradí tretí, sme si naplánovali nie tak dramatický vrchol Monte Cevedale (3776 m). Kabínkovou lanovkou sme sa vyviezli do výšky 2581 m. Počasie nám prialo. Slniečko prenádherne osvecovalo Ortler a okolité štíty. Zopár záberov nám zvečnilo ich krásu. A čože to tu vidíme? Sú to naozaj jaky? Áno, pásli sa tu na zelenej alpskej tráve. Bolo nám povedané, že ich tu do alpských polôh dal priviezť Reinhold Messner, aby si mohol pripomínať Himaláje. 
Niekoľko stovák metrov od lanovky sme si vykračovali kamenistým chodníkom smerom hore. Chodník pokračoval ľadovcovým terénom cez niekoľko trhlín. Zastavili sme sa na chate Rifugio Casati (3269 m). Aké bolo naše prekvapenie, keď za pultom na nás po slovensky prehovorili dve šarmantné dievčatá. Jedna bola z Terchovej, druhá z Čadce. Radosťou celé bez seba žiarili, keď po dlhej dobe videli Slovákov a mohli opäť hovoriť vo svojom rodnom jazyku. 
Keďže bolo prenádherne počasie a ešte dostatok času vyjsť na vrchol i späť, neváhala som s Janom vystúpiť ešte v tomto dni na vrchol Monte Cevedale. Stálo to za to. Pri spiatočnej ceste nás odmenil za našu námahu úžasný pohľad na zapadajúce slnko nad Gran Zebrú vo fantasticky hrajúcich farbách oblohy blížiacej sa búrky. Za nami sa ešte vybrala skupinka Kysučanov. Katka Detková bola jediná odvážna žena, ktorá skoncentrovala svoje sily a odvážila sa vystúpiť na vrchol v pokročilom popoludňajšom čase.
Na ďalší deň sme zostupovali po trase výstupu k parkovisku. Autobusom sme sa premiestnili do kúpeľného podhorského mestečka Pejo (1650 m). Tu sa nám podarilo narýchlo osprchovať sa v miestnych kúpeľoch a nájsť senník, v ktorom naša skupinka strávila voňavú noc v suchom prostredí. 
Oddýchnutí sme ráno pokračovali autobusom do oblasti Passo Tonale (1880 m), ktoré bolo východiskom do oblasti masívu Adamella a Presanely. Odtiaľto sme začali našu 4-dňovú túru s cieľom vyjsť na Monte Adamello (3539 m). Lanovkou sme sa vyviezli do výšky 2570 m (Capana Soldanela). Ďalej sme pokračovali pešo cez Capana Presena (2729 m) na útulnú kamennú chatu Rifugio Mandron (2449 m) postavenú na vysunutej terase, kde nám uznali 50 percentnú zľavu za ubytovanie na preukazy SVTS. Podaktorí spali v stane v prekrásnom prostredí medzi horskými jazierkami a bielymi chumáčovými kvetmi. 
Čakala nás 12 hodinová túra. Výstup bol neskutočne dlhý po poriadne špinavom ľadovci s množstvom trhlín, ktoré sme museli ciky-cakom obchádzať. Za nami sme si všimli jedného Nemca v rifliach, ako si vykračoval bez nasadených mačiek a bez cepínu v ruke. Jakub zrazu začul slabý zvuk. Otočil sa a nášmu neznámemu len hlava trčala z trhliny. Rýchlo sme mu bežali na pomoc. Po vytiahnutí z trhliny si – už dostatočne „preškolený“ - obul mačky i vytiahol cepín. 
Na vrchole Monte Adamella sme sa stretli so skupinou vedenou Jardom Janáčkom a Ferkom Poštekom, ktorí dorazili z chaty Caduti. Pri schádzaní ku chate Mandron sme zažili alpskú popoludňajšiu búrku. Cestou sme nachádzali na ľadovci muníciu, rôzne náboje, Jožko z Turian našiel aj topánku vojaka z čias prvej svetovej vojny. 
Spoločne s Talianmi sme si počas víkendu vychutnali prebiehajúce spomienkové oslavy 90. výročia na slávnej bitky, ktorá sa odohrala v tejto oblasti. Zo začiatku sme nevedeli, čo sa to tu robí. Lietali nad nami často vrtuľníky, dokonca pri výstupe na vrchol vrtuľník omylom vysadil pred nami jedného člena posádky. Pri chate Mandron zhadzovali veľké balíky, stavali sa tu vojenské stany. Postupne sa tu schádzali bývalí príslušníci horských vojenských alpských útvarov z celého Talianska. Na hlavách mal každý z nich akýsi „poľovnícky“ klobúk s veľkým vtáčím perom. Neskôr sme sa dozvedeli, že pre každého vyslúžilca to bola symbolická spomienka na vojenskú službu. Keďže búrka nám v stane znepríjemňovala podvečer, prisadli sme si na chate k účastníkom osláv, zaspievali sme si s nimi spomienkové piesne, družne sa porozprávajúc pri kvalitnom červenom vínku, ktorým nás ponúkli. 
Ráno sme sa pobrali späť k východiskovému bodu do Passo Tonale. Rozlúčili sme sa s našimi milými Talianmi. Do sedla sme stúpali už známym chodníkom. V sedle sme si nasadili mačky a zostupovali po ľadovci. A opäť dážď. Pri poslednej lanovke sme sa rozdelili. Palko s Jakubom chceli byť čo najskôr pri autobuse, tak sa spustili dole rovno popod lanovkou. Jeník, Jano a ja sme zvolili dlhšiu trasu cez náučný chodník. 
V Passo Tonale sme využili dostatočný voľný čas pred odchodom autobusu na nákup chýbajúcich zásob, hlavne pečiva. Všetci sme sa stretli na parkovisku bez ujmy na zdraví v časovom limite. Každý vyzeral spokojný z úspešného zvládnutia akcie. Cestou domov sme ešte využili povinný 9 hodinový odpočinok vodiča na prechádzku pod Klosterwapenom (2075 m), podaktorí na načerpanie síl zvolili aj spánok na zelenom koberci v prírode. 
Urobila som si svoj názor o organizátorovi akcie. Je v tom najlepšom slova zmysle pozitívny. A na záver troška štatistiky. Zdolala som za 8 dní štyri alpské vrcholy. Podaktorí aj viac. Prekonali sme prevýšenie viac ako 9 600m počas 60 hodím šlapania. Najazdili sme celkom 2065 km. Akcie sa zúčastnilo 14 členov Slovenského vysokohorského turistického spolku so sídlom v Žiline a 9 členov turistického oddielu ŠKT Kysucké Nové Mesto.

---  Anna Grigová ---